Zdravím vás, priatelia. V nedeľu 12. 1. 2020 bol naozaj nádherný deň. Proste som nevydržal sedieť doma a musel som vytiahnuť päty na nejaký portejbl. Keďže to bolo narýchlo, tak som zvolil nenáročnú trasu. Z malej stanice v slnkom zaliatej Banskej Bystrici som sa odviezol vlakom do pochmúrneho, hmlou zahaleného Hronseku. Tam som začal svoju púť.
Výbava bola Yaesu FT1D, dva gumáky, 90 cm teleskop, termoska s čajom, náhradné oblečenie a samozrejme čokoláda. Teda prvé kroky boli dosť demotivujúce, lebo hmla sa dala krájať, ale prvé spojenie s Mirom OM7AMA ma povzbudilo. Pridal som teda do kroku, aby som bol čo najskôr nad hranicou inverzie. S pribúdajúcou výškou sa hmla podľa predpokladu začala rozostupovať a na Kochlačke nad Hronsekom ma už vítalo slniečko. Skontroloval som, či moje kroky zaznamenáva APRS, a pokračoval som ďalej. Cesta ubiehala svižne, žltá značka viedla hlavne asfaltkou, čiže nič náročné. Cestou sa mi podarilo direktné spojenie s Milanom OM7CM v naozaj vynikajúcej kvalite signálu 59. Onedlho sa ozval Marek OM7AFM, ktorý sa vybral s rodinou tiež zhodiť nejaké to kilo z Vianoc. Tu už signál taký dobrý nebol, ale na spojenie a stručné informácie o našich plánoch na najbližších pár hodín to stačilo. Pokračujem teda ďalej, kochám sa krajinou, nikde ani živej duše. Proste dokonalý kľud a pokoj. Prichádzam k rázcestníku na Hrabovej, kde mením trasu na modrú značku, smer Kozlinec a Vartovka. Darí sa mi spojenie s Peťom OM7TEK, ktorý tiež vyráža s rodinou na výlet, trochu sa posánkovať na Králiky, samozrejme sľúbil, že sa odtiaľ ozve. Tak si myslím, dnes bude na kopcoch asi dosť ľudí, dávam výzvy na 145,500 a nič, no asi som príliš nízko. Zase kontrolujem APRS ručným odpípnutím majáka a pokračujem v ceste. Po prechode lesom sa mi otvára parádny výhľad na Poľanu, tak som neodolal a otestoval vybavenie, čo mi prišlo z Číny, nič priamo úžasné, len držiak telefónu na fotostatív. Chvíľku sa s tým hrám, lebo nainštalovať sa do správnej pózy za 10-sekundového odpípavania spúšte je celkom sranda. Nakoniec sa aspoň jedna fotka približuje mojím predstavám. Aj tak som už stratil dosť času, ešte dávam čaj a hor sa na cestu. Ďalšie spojenie s Marekom a Peťom prerušuje ticho okolia a už som aj na Mičinských lúkach, kde mám celú dedinu ako na dlani a samozrejme aj super výhľad na stenu krátera našej Poľany. Pokračujem po ceste, počúvam debaty na Vartovke (OM0OUH), fotím si zaujímavý strom a zisťujem, že som už dlho nevidel modrú značku. Tak aj bolo, zle som odbočil, ale kde? Doparoma. Asi na tých Mičinských lúkach, no to som ale turista, jedna značená cesta a ja sa stratím v podstate za humnom. No nič, vraciam sa a hľadám značku. Aj som našiel, viedla úplne nenápadným chodníčkom do lesa, tak fajn, až tak ďaleko to nebolo. Tu však chodník začína stúpať a uvedomujem si, že náhradné oblečenie vôbec nebol blbý nápad, lebo keď “vyfuním” na Kozlinec, tak budem slušne spotený. Tak aj bolo, zastavujem urobiť si nejaké fotky, čaj a doping v podobe čokolády nesmie chýbať. Zhodnotím, že mi ostávajú tak maximálne 2 hodiny do západu slnka a dávam sa znova na pochod. Míňam vrchol Kozlinca a mierim k Vartovke. Cestou robím ďalšie spojenie s Marekom, Peťom a pridáva sa aj Edo OM0RW, ktorého slniečko tiež vytiahlo na prechádzku nad Sásovú. Pomedzi stromy začína presvitať výhľad na Banskú Bystricu. Blížim sa k cieľu. Teda myslel som, že som na tom lepšie, už mám celkom dosť a cesta stále stúpa a klesá. Vidím kopulu Vartovky!!! Som na mieste a ešte za svetla, tak som to dal. Prezliekam prepotené veci, dorážam čaj a čokoládu, vyťahujem jablko a dávam sa na zostup na malú stanicu. Ešte cestou navštevujem vyhliadku, urobím nejaké foto, stretám nejakých turistov a idem dole. Už bez akejkoľvek ostražitosti, veď už som doma, nie? Kukám dole na koľajisko a tak mi napadá, krucinál, tu zle stupiť, tak ma zastavia až koľaje. Musel si si to pomyslieť, ty jelito? Nadávam si, keď sa zbieram zo zeme, ešteže tam bol ten strom, okolo ktorého ma omotalo. No tak ďalej, už len pomaly, ten ľad bol totiž pod lístím. Super, konečne stojím na zastávke pod Národnou ulicou, pozerám do grafikonu a…. 6 minút meškám. No tak nič, pešo až domov. Ďalších pár spojení, ktoré mi krátia cestu, a konečne dvere paneláku, kľúče vo vrecku …. Aha tak v druhom. Nie, tak kde som ich dal? Sakráááá, že som ich ja vytratil, keď som sa rozflákol tam na Urpíne. Zvoním, rodina mi otvára, som zachránený. Samozrejme, s kľúčmi som urobil zbytočnú paniku. Mal som ich bezpečne v batohu, ale keď som stál pred tými dverami tak… Ale veď to poznáte.
Bilancia nedeľného výletu – prejdených cca 17 km, modrina na zadku a slušná únava. Spokojne môžem večer spať, spravil som niečo pre potešenie aj zdravie. A APRS zaznamenalo celú cestu, tak vám pridávam aj print screen prejdenej trasy.
OM7AKU 73
